trojmedzie

Chcete prežiť ojedinelý zážitok a stať naraz v troch štátoch? Prijmite potom pozvanie na Hrčavu, Istebnú a Čierne do miest, kde sa zbiehajú hranice troch štátov - Česka, Poľska a Slovenska.

V strži koryta potôčika - hlbokej 8 m a širokej 34 m - sa nachádza bod trojmedzia a je stredom kružnice opísanej vrcholom rovnoramenného trojuholníka. vrcholy trojuholníka tvoria 240 cm vysoké žulové monolity. Pri ich stavbe boli do podstavcov dňa 22.6.1995 v kovových obaloch vložené pamätné dokumenty - rôzne listiny, vtedajšie noviny a mince.

Trasa
Skalité, Kožák-bus (neznačené) - Skalité, Serafínov (žltá) – Zwardoń - Zwardoń, Pydychy – Myto, Groń - Myto - Myto, Weglarze - Solowy Wierch - Przelecz Rupienka - Koniaków, Wyzrana (Wyžrata) – Ochodzita (modrá) - Przelecz Rupienka – Wierch Czadecka – Muzeum Świerka Istebniańskiego - Zapasieki Górne - Zapasienki Dolne – Kotelnica - Kulonek - Jaworzynka – Maly Jurkowski Groń - Trojmedzie (zelená) – Čierne-vlak/bus/auto (neznačené)

Úvod
Ráno v Čadci bola hmla ako na dolniakoch v novembri, čo sľubovalo zaujímavý deň. Presne ako pred rokom, hmla sa rozplynula cestou busom v centre Skalitého. Po vystúpení z busu na zastávke Skalité, Kožák ma čakalo asi dvadsať minút na hraničný hrebeň do Zwardoňa. Kúsok pri ceste mi padol zrak na zamrznutý srieň na kope dreva. 31. august vyceril mrazivé zúbky! Po prvom zábere mi začali čerstvo nabité baterky štrajkovať, tak skončili v ruke. Zákon schválnosti funguje dokonale. Kúsok pred hranicou sa pásli dve srny priamo predo mnou, kým som založil baterky, odfotil som im akurát zadky!

Zwardoń a okolie
Na rázcestí Zwardoń väčšinou každý zabočí doprava – na hrebeňovku Kysuckých Beskýd, resp. Beskydu Žywieckeho (čo je súhrnný poľský názov pre naše Kysucké a Oravské Beskydy). Cestou vľavo prichádzam ku kostolu a k panoramatickej mape. Moja trasa však na nej nie je. Mostíkom ponad železničnú stanicu prechádzam už po modrej značke cez miestnu časť Pydychy pomedzi domy, prevažne slúžiace ako penzióny. Neskôr križujem po moste krátky úsek štvorprúdovej cesty, ktorú zarezali hlboko do hrebeňa. Smeruje od dnes už nefungujúcej obrovskej colnice na Slovensko. Za mostom chvíľu ešte stúpam chodníkom pri domoch, keď sa konečne chodník zvrtne vpravo do svahu a popri samote Weglarze definitívne vystúpa cez lúky na hrebeň. Z lúk sa už otvárajú výhľady do diaľky. Nad Zwardoňom sa drží úplne rovná stužka hmly a na protiľahlej stráni sa z doliny prevaľujú oblaky pary.

Krátky hrebeňový úsek je zalesnený, nájdu sa však polomy s výhľadom na slovenskú aj poľskú stranu. Najvyšším bodom úseku je Solowy Wierch (848 m). Do očí mi udiera množstvo jarabiny, ktorej plody ostro kontrastujú s okolitou zeleňou a modrou oblohou. Značenie je výborné. Prefektné je najmä značenie odbočiek – ako prvá je predzvesť vo forme výkričníka pod štandardnou značkou a potom nasleduje zalomený tvar značky vo forme odbočky.

Značka opúšťa hrebeň na rúbanisko vpravo. V diaľke sa črtajú tiahle dediny, ktorých nižné konce sú ešte ponorené do hmly. Vpravo vytŕča medzicieľ mojej trasy, homolovitý odlesnený vrch Ochodzita. Ako neraz, pekný záber kazí dym z lesa. Pod rúbaniskom treba zabočiť vpravo, zistím to až po chvíli. Odpúšťam pedantným poľským značkárom, polom vyzerá byť dosť čerstvý. O chvíľu schádzam lesom okolo vatier lesníkov, ktorí priamo pri chodníku čistia les. V týchto miestach naďabím vľavo na odbočku, po ktorej sa budem o chvíľu vracať. Návestie na Trójstyk ma poteší, lebo podľa mojej mapy by som ho sotva našiel.

Zostupujem zatiaľ po modrej až do osady s príznačným názvom Wyžrata. Nad ňou sa už vypína vrch Ochodzita.

Ochodzita (895 m)
Modrá značka vrch stúpavo traverzuje sprava, po dosiahnutí hrebeňa naň vedie neznačená cesta. Som prekvapený, keď okrem vysielača zazriem na vrchu aj nejaké hospodárstvo a neskôr aj lyžiarsky vlek a malé sakrálne zákutie s krížom a kaplnkou. Ale omnoho prekvapivejší je kruhový rozhľad, aj keď nie z jedného bodu.

Na juhu až juhovýchode sa vypínajú Kysucké a Žywiecke Beskydy, na západe Moravsko-Sliezske Beskydy (česko-poľské) a zvyšok uzatvárajú Sliezske Beskydy (poľské). Pod vrchom sa ťahajú na odlesnených chrbtoch nekonečné osady Koniakowa, Istebnej a Jaworzynky.

Tunajšia oblasť Beskýd má podobu brázdy. Okolité odlesnené (a osídlené) hrebene dosahujú nadmorskej výšky okolo 600 m, takže Ochodzita čnie takmer 300 m nad ne. Hrebene okolitých hôr sú dostatočne vzdialené, cez zníženiny možno vidieť Tatry, ponad Dolné Kysuce celú lúčanskú časť Malej Fatry a ponad hrebeň Kysuckých Beskýd vytŕča Rozsutec a Stoh. Aj oblasť Horných Kysúc s hrebeňom Javorníkov je odtiaľto dobre viditeľná.

Vychutnávam si najmä pohľad na hmly niekde nad Kysuckým Novým Mestom „pod“ malofatranským Kľakom. Z hmiel stúpajú stĺpy vodnej pary a formujú sa do oblakov. Aj Horné Kysuce sú ešte „pod parou“. Bodaj by nie, veď včera bol čadčiansky kermaš (Bartolomejské hody)!

Na Ochodzitej stretnem prvých, ale aj posledných poľských turistov na trase až po Jaworzynku. Sú starší ako ja. Zdravím ich „Den dobry“, lebo neraz sa mi stalo, že „Dobrý deň“ nechápali – asi pozdrav považovali za poľskú skomoleninu?

Osadami po hrebeni
Už z Ochodzitej som tipoval, kde ma asi cesty povedú. Po návrate na odbočku v lese pokračujem len pár metrov po lesnej ceste po zelenej značke, kým prídem na lúku s chatou a pár domami. Prídem na asfaltku a to netuším, že po nej pôjdem dve hodiny. Za lúkou je cesta ako nalinajkovaná medzi stromami. V jej strede narazím na nákladiak, na ktorý nakladajú drevo. Obďaleč sú tabule, ktoré označujú tunajší les ako genofond. Kúsok ďalej je lesnícka terénna stanica, súčasťou ktorej je aj múzeum (Muzeum Świerka Istebniańskiego). Pomerne nudná asfaltka ma dovedie do osady Wierch Czadeczka, ktorú striedajú Zapasieki Górne i Dolne. Na odlesnenom urbanizovanom chrbte takto putujem asi 6 km, pričom ponad lúky sa otvárajú krásne výhľady na podobne osídlené susedné hrebene a vzdialené Moravsko-Sliezske a Sliezske Beskydy. V osadách vládne stavebný boom, ale aj sa tu pasie množstvo dobytka. Trochu mi tu chýba pôvodná goralská architektúra, skôr sa nájdu zrubové novostavby.

Dopravná značka oznamuje prudké klesanie, tak sa poteším, keď ma značka odvedie vľavo do lesa. Nakoniec si to odklesám lesom, pri Božej muke v tieni sa aspoň najem. Pod svahom počujem zurčanie potoka. Až teraz som si uvedomil, že po mnohých kilometroch je to prvý potok. Značka pokračuje asfaltkou popri potoku okrajom lesa do samoty Kotelnica, kde ujo ženie na pašu húsatá. Naďabím na rázcestník, ktorý udáva ešte 1.15 h na Trójstyk. Pravda, dosť sa vlečiem. Predo mnou je prudké stúpanie cez samotu Kulonek, kde početná rodina vykopáva zemiaky. Po vystúpaní na chrbát sa chodník opäť odpojí vľavo do lesa, kde betónovými lávkami prechádza cez močariny. Chodník ma vyvedie priamo na obratisko autobusov PKS (obdoba našej SAD) v Jaworzynke. Len pár metrov vyššie na Malom Jurkowskom Groni (642 m) si užívam fantastické rozhľady. Oproti tým z Ochodzitej sú síce nižšie, ale nový uhol pohľadu odhalí Sliezske Beskydy - Baraniu Góru (pod ňou pramení Wisla) a Skrzyczne s mohutným vysielačom. A pod nimi opäť tiahle, hrebeňové dedinky.

Trójstyk/Trojmezí/Trojmedzie
Po zelenej značke pokračujem po novej asfaltke asi 15 minút do ďalšieho turistické cieľa. V podnadpise uvádzam názov PL/CZ/SK v poradí, v akom si prezriem jednotlivé žuľové trojhranné stĺpy, vyznačujúce styk hraníc troch štátov. Pôvodne som očakával jeden stĺp s tromi stranami. Hranica však prechádza stržou, cez ktorú Slováci postavili na svoju stranu mohutnú drevenú lávku. A čo sa vlastne na Trojmedzí nachádza? Okrem spomenutých stĺpov a lávky je z poľskej strany nový prístup po schodoch s dreveným zábradlím ako aj po chodníku pre cyklistov, upravený je tiež prístup zo slovenskej strany. Na poľsko-českej strane je altánok s grilovacím ohniskom, na slovenskej prístrešok s lavičkami. Lokalita je doplnená o informačné panely. Trojmedzie nie je len geografickou zaujímavosťou, ale aj miestom viac či menej oficiálnych stretnutí – turistov, zastupiteľov miestnych samospráv, občanov a veriacich.

Čierne
Domov na Slovensko sa vraciam po neznačenom výraznom chodníku. Ten ma privedie na rúbanisko, z ktorého sa otvára výhľad na moravskú osadu Hrčava a dolinu, ktorá ju spája s kysuckou obcou Čierne. Po zvážnici chvíľu klesám až na žel. zastávku Čierne. Vlak mi ušiel asi pred pol hodinou a ďalší ide o dve hodiny. Prejdem len pár desiatok metrov na zastávku SAD do dediny. Autobusové spoje do Čadce našťastie premávajú častejšie ako vlaky.

Záver
Popísaná trasa nie je pre ortodoxného turistu, ktorému vadia urbanizované časti a cesty po asfaltke. Na druhej strane táto oblasť poľských „hrebeňových“ dedín je úplne ideálna pre vyznávačov dvoch kolies. V oblasti sa nachádza množstvo značených cyklotrás v rámci projektu Euroregiónu Tešínske Sliezsko, pričom informačné tabule aj na poľskom území sú dvojjazyčné (česky a poľsky).